Za posledné roky sme si zvykli na mediálne titulky odkazujúce na obchodné vojny a nástup neomerkantilizmu. Snáď najznámejšou je tá, medzi Spojenými štátmi a Čínou, pričom sa mnoho ľudí nesprávne domnieva, že sa skončila v januári 2020 podpisom dokumentu zvaného Fáza jeden, ktorá sa mala stať rámcom pre novú obchodnú dohodu medzi USA a Čínou. Avšak tak, ako USA nesplnili záväzok na odstránenie 25% ciel na tovary dovážané z Číny, tak Čína nenaplnila cieľ na zvýšenie importu amerických produktov o 200 miliárd dolárov.
Obchodná vojna však zúrila aj medzi EÚ a USA, Ruskom a štátmi OPEC a dnes nám v Únii hrozí vyostrovanie ekonomických vzťahov s Čínou. A teda okrem zásahov do globálnych reťazcov v podobe zvýšených koncových cien pre spotrebiteľov sa pre našinca stáva z mediálneho evergreenu o obchodných vojnách reálny strašiak, majúci dopad na miestny biznis.
Práve diplomatická potýčka medzi EÚ a Čínou pútala pozornosť médií v posledných mesiacoch, kedy EÚ uvalila sankcie na štyroch predstaviteľov Čínskej ľudovej republiky za porušovanie ľudských práv Ujgurov žijúcich v provincii Sin-ťiang. Na tieto sankcie Čína reagovala recipročnou akciou a na sankčný zoznam zaradila aj slovenskú europoslankyňu Miriam Lexmann.
Avšak najproblematickejším bodom je patová situácia pri ratifikácii obchodnej dohody s Čínou, ktorej prvú podobu dosiahli delegácie EÚ a Číny na prelome tohto roka. Jednalo sa tak o výsledok viac ako sedem ročnej snahy, ktorá mala za cieľ rámcovať vzájomný obchod medzi dvomi ekonomickými gigantami vzájomne spravujúcimi si celkový objem PZI vo výške cca 160 miliárd eur a ročným objemom PZI z EÚ do Číny vo výške cca 18 miliárd za rok 2019 a naopak putovali investície vo výške 12 miliárd čo je 33% prepad oproti roku 2016.
Čína sa môže v súčasnosti pochváliť širokou škálou strategických investícií naprieč Európou, od stavby jadrového reaktora vo Veľkej Británii, cez infraštruktúrne projekty v celej EÚ, výstavbu 5G sietí a v neposlednom rade hojné akvizície transportného giganta COSCO v najväčších európskych prístavoch ako Rotterdam (Holandsko), Zeebrugge (Belgicko), Pireus (Grécko), Janov (Taliansko) a ďalších osem veľkých európskych prístavov, dnes vo svojej vlastníckej štruktúre majú čínskych akcionárov. Naopak PZI z EÚ prúdia primárne do priemyselnej výroby v Číne.
Pri eventuálnej obchodnej vojne preto môže prísť k značným ekonomickým stratám na oboch stranách, tak ako neregulovaný vzájomný obchod sa v čase ekonomického konfliktu môže ľahko zvrtnúť na tzv. zero-sum game. Táto logika je vlastná otvoreným konfliktom, kde môže vyhrať len jedna strana. O dôsledkoch politicko-ekonomických zápasov by vedeli hovoriť aj podnikatelia, ktorí obchodujú v Rusku.
Na jar roku 2020 Rusko s Iránom odmietli podpísať dohodu o obmedzení ťažby ropy na stretnutí OPEC+. Saudská Arábia preto v odvetnej akcii zaplavila globálny trh ropou za dumpingové ceny, aby prinútila obe ekonomiky závislé od exportu ropy a iných nerastných surovín, podpísať dohodu. Okrem toho, že táto vojna vyústila do kolapsu trhu s ropou, kedy sa ropa dostala až na mínus dvadsať dolárov za barel, tak rubeľ z večera do rána padol o 13% a na danom kurze sa pohyboval počas celej krízy.
Problém nastáva v momente, ak ste výrobca vyrábajúci v EÚ a máte kontrakty v Rusku v rubľoch, čo je čoraz častejší fenomén nie len v B2G, ale aj v B2B segmente. Pri takomto páde lokálnej meny však vaše kontrakty strácajú hodnotu a môže sa vám stať, že sa takýto kontrakt pretaví do ťažkých strát, čo môže byť v kategórii SME aj likvidačné.
Súčasné spomaľovanie globalizácie a snaha o regionalizáciu medzinárodného obchodu, ako reakcia na COVID-19 podporujú vznik konkurenčných ekonomických blokov. Ekonomické vojny sa preto zaradili do škály donucovacích nástrojov zahraničnej politiky jednotlivých štátov a s rastúcim napätím na medzinárodnej scéne sa treba pripraviť aj na vyššiu frekvenciu ekonomických konfliktov. V danom prípade odporúčame dôkladne monitorovať medzinárodnú situáciu a prípadne si poistiť svoje pohľadávky niektorým z produktov od Eximbanky, alebo Euler Hermes.
Jozef Hrabina