Počas poslednej prezidentskej administratívy v USA sme boli svedkami ústupu od ekonomických nadnárodných mega projektov ako TPP a TTIP, obchodných vojen s Čínou, či rôznych protekcionistických embárg a používania ekonomiky ako donucovacieho nástroja v medzinárodných vzťahoch dokonca aj voči EÚ. Preto je európsky pohľad na nástup Bidenovej administratívy plný nádejí na odklon od ekonomického nacionalizmu a prístupu „America First“.
Avšak aj napriek ekonomickému nacionalizmu objem medzinárodného obchodu medzi EÚ a USA v rokoch 2016-2019 rástol relatívne svižným tempom, keď z približne 500 miliárd v roku 2016 vyrástol objem vo vzájomnom obchode až na 760 miliárd v roku 2019. Zároveň je Európska únia druhý najväčší exportér na svete hneď za Čínou, keď ročne vyexportuje tovar a služby v hodnote 2 biliónov eur, kým USA sú najväčším svetovým importérom s objemom dovozu vo výške 2,2 bilióna eur v roku 2019.
EÚ v roku 2019 exportovala tovary a služby v celkovej hodnote 384 miliárd eur, kým import z USA do EÚ predstavoval 230 miliárd a teda EÚ obchodovala obchodovala voči Amerike s prebytkom vo výške 153 miliárd. Spomedzi EÚ27 boli hlavní obchodní partneri USA štáty ako Nemecko, Írsko, Holandsko, Francúzsko, Taliansko a Belgicko, z ktorých USA dovážali najmä farmaceutickú produkciu, priemyselné zariadenia, autá, optické a zdravotnícke pomôcky. Naopak Spojené štáty do Európy vyvážali najmä lietadlá, palivá, priemyselné výrobky a farmaceutické produkty. Ďaleko najväčším exportným artiklom USA sú však služby, ktorých export dosiahol výšku 165 miliárd eur v roku 2019.
Zaujímavý je aj objem priamych zahraničných investícií, ktorý na oboch stranách Atlantiku v roku 2019 prekročil hranicu 2 biliónov Eur, čo hovorí o veľmi vysokej miere vzájomnej závislosti oboch ekonomických blokov.
Okrem pozitívnych čísiel nám objem zahraničného obchodu, ako aj výška priamych zahraničných investícií indikujú, že ekonomické vzťahy medzi USA a EÚ27 sú na historicky najlepších číslach. Čo je v priamej kontradikcii s problematickým vzťahom poslednej prezidentskej administratívy USA s EU, ktorých vzájomné vzťahy boli v minulosti označované za „špeciálne“.
Preto sa optimizmus v európskom kontinente môže týkať skôr obnovenia mega projektov ako TTIP, alebo normalizácie trans-atlantických vzťahov na politickej úrovni. Avšak, Biden momentálne nemá v pláne obnovovať rokovania o TTIP, keďže jeho administratíva deklarovala, že sa USA nebudú púšťať do žiadnych nákladných projektov, dokým nebudú vykonané nevyhnutné investície do domácej ekonomiky. To isté sa týka aj obchodných dohôd, čo zasahuje najmä do plánov Veľkej Británie na prehlbovanie trans-atlantického prepojenia po dokonaní Brexitu.
Napriek tomu, že Joe Biden nie je izolacionista, taktiež jeho politiku nemôžeme označovať za puritánsky internacionalistickú, ako to bolo v prípade jeho predchodcov z radov demokratov Baracka Obamu, či Billa Clintona.
Sústredenie na domácu ekonomiku umocňuje aj pandémia COVID-19, ktorá spôsobila najväčšiu recesiu na oboch stranách Atlantiku od konca Druhej svetovej vojny. USA v jej dôsledku uvoľnili historický stimul vo výške 1,9 bilióna dolárov (9% amerického HDP) namierený na domácu ekonomiku. No pri miere vzájomnej závislosti našich ekonomík je kondícia tej americkej priamo úmerná kondícii európskej ekonomiky.
Momentálna diskusia upiera zrak najmä na Bidenov Plán obnovy, ktorý namiesto v krízach zaužívanej podpory amerických priemyselných gigantov a bánk, bude zameraný skôr na domácnosti a zdravotnícky systém. Jeho ambiciózny plán znamená zmenu prístupu k ekonomickým krízam, a preto ho mnohí kritici označujú za experiment. Avšak pri kríze spojenej s pandémiou, kedy väčšina pracovnej sily sedí doma v lockdowne, by záchranný balík mal brať do úvahy všetky tieto aspekty. Bidenov krok tak znamená aj odklon od rokmi zaužívaného „laisses fair“ prístupu k vládou kontrolovanému modelu ekonomiky. Tieto kroky by mali viezť k podpore domácností a zvýšeniu domácej spotreby, čo by sa následne malo premietnuť aj do importu spotrebných tovarov. No na presné dáta, ako i na úspechy Bidenovej administratívy si budeme musieť ešte chvíľu počkať. Dovtedy však bude mimoriadne zaujímavé sledovať tento dovolím si tvrdiť ľavicový, a pre USA, nový prístup.
Jozef Hrabina